Uz je to davno. Az priliz. A ja nerozumiem preco sa k tomu stale vraciam.
Nebol pekny, ani zaujimavy, ani charizmaticky, ani prehnane inteligentny, a o roznosti nasich nazorov ani nehovorim. A predsa si ma ziskal. Casto mi napadne preco. Po svete chodi tolko chlapov. Bol vytrvaly. Taky ten typ, co dokaze vyslovit vsetky neznosti sveta, tak presvecivo, ze tomu dokazete uverit. Bol muz, skuseny, vedel co na zeny plati. Trochu detinsky, jemnocitny, pritulny. Raz som sa rozhodla, ze to skusim, ved,...... on bude pri mne stat.
Ja som bola sebavedome mlade dievca, co sa tvarilo ako zena. Kopa jasnych zasad, predsavzati, ved som predsa "vedela "ako to na svete chodi. Zila som vo svojom svete, nie priliz priatelska, viac ako trochu namyslena. Ja. Cely set sa tocil okolo mna, ten moj aj tych ostatnych.
Podvadzal ma. Alebo ju? Mozno obe, a mozno sam seba. Ja som bola nova, neznama, pritazliva, vzrusujuca a vasniva. Ona? Ona s nim zila, starala sa o nho, prezili spolu vsetko. Nevedela som to. Nechcela tomu verit, ked mi kazdy vravel, ze spolu nemozu byvat ako cudzi ludia. Verila som. Tomu co povedal. Stacil mi jeho pohlad do mojich oci, jeho vrucne objatia. Miloval ma. A predsa bol aj s nou.
Zistila som...vsetko..nie naraz..postupne...ked tie objatia uz neboli take vrucne a ked chodil coraz menej. Ked ma nechal stat vedla nich a ani sa ku mne nepriznal. Vtedy som neverila, nechcela verit. Miloval ma predsa, nedokazal by...
Vsetko sa zrazu zmenilo. Vsetkko sa z mojho srdca zacalo vytracat, len laska, ta tam stale zostala. Chcela som ho, a viac ako predtym. Jeho, ci pocit, ze som zena jeho zivota?
Z vlastnej pychy, obrovsky pad. Mesiace. Trycnive minuty a hodiny kazdy jeden den. Nepokojny spanok, uplakane oci. Samota. Nechcela som nikoho vidiet, iba jeho. Nic nemalo zmysel, len on. Ziskat ho spat. Aby chodil casto,..... aby pri mne stal. Cakala som, vitala ho s otvorebym narucim, aj plakala, aj prosila, aj trpezlivo cakala. Ved raz...Mesiace. Len nanho. V dobrom aj v zlom. Bol krasny, jemny, nezny, milujuci...pre mna..........obcas. Takmer kazde rande medzi styrmi stenami, v mojej posteli. Kde som kazdu noc cakala, ze raz pride a zostane.
MOJ...nikdy nebol. A nas vztah, ani ten. Lebo....... Mozno by to inak dopadlo, keby som vtedy nemal frajerku....
Nebola som skaredsia, ani hlupejsia, ani som ho nemilovala menej, lenze ja som sa vyskytla. Dnes som ina, pokorna, nic necakam, len dufam, ze raz budem stastna. Nie s nim. Aj ked predsa len opat zavita do mojej postele. Obcas. Myslela som, ze uz neverim, ze uz nechcem, ze uz mi ublizil dost. Znicil moju lasku, doveru, moje zasady a idealy..uz nie som zena ale dievcatko. A predsa ho k sebe pustim, aby sa ma znovu dotykal, hladkal ma. Jeho dievcatko. Na par minut, na par chvil, aby vzdy ked odide znovu zabudol.
Mam strach, ze kazdy jeden muz v mojom svete bude ako on. Ze pride, ale nezostane....
Komentáre